Na zaniknutom diskusnom fóre www.papierovemodelarstvo.jakommo.sk som mal tento článok. Keďže fórum neexistuje dávam článok sem. Nie som autorom tohto článku, je prepísaný z knihy Jána Koreckého, Slávni automobiloví a motocykloví pretekári, vydanej v nakladateľstve Mladé Letá v roku 1989. Keďže je to veľmi dobre napísané, bolo by zbytočné vymýšlať niečo nové.

    Autostráda pri Frankfurte je ešte zahalená v tme, no mechanici tímu Mercedes tam už pripravujú na jazdu rekordné vozidlo – obrovské štvorkolesové monštrum s dvanásťvalcovým motorom zdvihového objemu 5570 cm3 s výkonom 478 kW. Je 28.január 1938. Rudolf Caracciola má prekonať rekord automobilu Auto Union v triede B vozidiel s motormi objemu valcov od 5000 do 8000 cm3, ktorý ako prvý v histórii prekročil v októbri 1937 rýchlosť 400 km/h na ceste.  Bernd Rosemeyer dosiahol na letmom kilometri priemer 406,32 km/h.

    Prvé ranné zore zaháňajú tmu. Viditeľnosť sa zlepšuje, no treba počkať, kým sa roztopí inovať, lebo aj malý klzký úsek v tieni jedlí by mohol pri obrovskej rýchlosti zmariť nielen pokus, ale spôsobiť i haváriu.

    Spoza vrchov Taunusu vykukuje slnko. Z cesty mizne posledná inovať. To už Caracciola sedí vo vozidle a čaká, kým ho mechanici roztlačia. Dvanásťvalcový Mercedes zaburáca a vzápätí sa rúti po autostráde. Signálna zástavka: koniec rozbiehania. Meraný kilometer. A sotva človek naráta do desať – cieľová zastávka, brzdenie, dojazd. Časomerači vyratúvajú rýchlosť na 428,57 km/h. A všetko sa ešte raz opakuje z opačného smeru . Caracciola v druhej jazde zväčšuje tempo, a tak konečná hodnota rýchlostného rekordu je 432,69 km/h.

    Caracciola s manažérom týmu Mercedes Alfredom Neubauerom ešte rozoberajú detaily rekordnej jazdy, keď sa k nim cez hlúčik novinárov, mechanikov a zvedavcov prediera mládenec v športovom obleku a tiroláčikom posunutým nabok. Bernd Rosemeyer.

„Výborne Rudi, blahoželám, no teraz je rad na mne.“ prihovára sa veselo.

„Počúvajte Bernd,“ hovorí Caracciola vážne.

„Keby som bol na vašom mieste, počkal by som do zajtra. Je nebezpečný bočný vietor.“

„Nerobte si starosti. Všetko bude v poriadku. Ja som dieťa šťasteny.“ Zasmeje sa Rosemeyer.

    Netrvá dlho a všetko je pripravené na štart. Viacerí sa inštinktívne pozrú smerom k hangáru vojenského letiska. Rukáv na meranie vetra je vystretý.

„Bernd pozrite sa na hangár?“ ustarostene prehovorí Wilhelm Sebastian, vedúci mechanikov.

„Poďme,“ odvetí Rosemeyer netrpezlivo.

Sebastian ešte stále váha: „Bernd, dočerta s rekordom. Počkajme do zajtra.“

„Viem čo robím.“ Znie sebavedomá odpoveď.

    Keď si Rosemeyer sadá do automobilu, prichádza Dr. Feuereisen z vedenia tímu a hlási, že bočný vietor má rýchlosť okolo 50 km/h.

„No a? Vietor môže znamenať

nebezpečenstvo iba na jedinom mieste – na čistinke pri Morfeldene. A ja viem, čo mám robiť,“ povie Rosemeyer.

    Auto Union vyráža. Jedným smerom prejde meraný kilometer za 8,38 sekundy, čo predstavuje rýchlostný priemer 429,49 km/h. Dr. Feuereisen s napätím sleduje spiatočnú jazdu. Časomerači telefonicky nahlasujú prejazd vozidla po celej trati. Vždy po niekoľkých sekundách sa v slúchadle ozve:

„Prvý kilometer – prešiel, druhý kilometer – prešiel … siedmy kilometer – prešiel … Začína sa meraný úsek.“

    Vozidlo sa rúti vyše štyristokilometrovou rýchlosťou. Nasledujúce sekundy rozhodnú o osude Caracciolovho rekordu. Stupňujúce sa staccato zrazu stratí rytmus.

„Vozidlo sa prevrátilo,“ ozve sa v slúchadle.

    Všetci sa hrnú do áut a náhlia sa na miesto havárie. Dr. Feuereisen i s lekárom nastupujú do Neubauerovho Mercedesu. Športový duch je silnejší než konkurencia.

    Poškodené stromy na mieste nešťastia naznačujú, kadiaľ sa rozleteli trosky vozidla. Nachádzajú sa v okruhu 200 metrov. Dvaja lesní robotníci pomáhajú hľadať telo pretekára. Rosemeyer leží, napoly opretý o peň jedle, na tvári má pokojný výraz, otvorené oči hľadia na oblohu. Nikde ani stopy po krvi. Akoby spal a bláznivá naháňačka za rekordmi ho zrazu neazujímala.

    No zázraky sa dejú len v rozprávkach. Dvadsaťdeväťročný Bernd Rosemeyer je mŕtvy. Expertízy po nehode a dôkladné štúdium poveternostných podmienok podľa záznamov na blízkom vojenskom letisku ukázali, že v čase, keď Rosemeyer rýchlosťou okolo 440 km/h (asi 12m/s) prechádzal čistinkou pri Morfeldene, cez voľný priestor medzi stromami, zavanul silný vietor a zmietol Auto Union z cesty ako hračku. Keby bol prechádzal kritickým miestom o niekoľko sekúnd skôr, alebo neskôr, nemuselo sa nič stať. Nanešťastie, na stretnutie so smrťou prišiel presne.

    Bernd Rosemeyer sa narodil 14.10.1909 a zomrel 28.1.1938. V celej histórii automobilového športu nanájdeme príklad takého prudkého vzostupu a konca kariéry ako u Rosemeyera. Začínal na motocykloch a brilantnou jazdou upútal riaditeľa športového oddelenia automobilky Auto Uniom Willyho Walba. Walb ho pozval na skúšobnú jazdu na monoposte. Prejsť z motocykla ma monopost bol obrovský skok, no pre mladého Berndta akoby to bol iba iný druh zábavy. Nikdy predtým nesedel v pretekovom automobile, a predsa na prvý raz prekonal rekord okruhu, ktorý tri roky predtým zajazdil Achille Varzi! Willy Walb mu hneď ponúkol zmluvu.

    Nasledoval závratný vzostup. Rosemeyer si zakrátko vyslúžil prezývku Meteor z Chemnitzu (tam sa narodil). Už vo svojej prvej automobilovej sezóne znepokojoval pretekársku elitu a vyhral aj svoju prvú Grand Prix – v Československu, na okruhu v Brne.

    Odborníci obdivovali jeho štýl: jazdil naplno, ale pri tom si zachoval cit pre vozidlo a rešpektoval hranice jeho možností. Auto Uniony mali motory za jazdcom, pred zadnou nápravou, takmer v strede vozidla. V porovnaní s dovtedajšími automobilmi s motorom vpredu to bola veľká zmena a mnohým jazdcom narobila problémy. Rosemeyer nemal pred tým nijaké skúsenosti s pretekovými automobilmi, a tak si na nové uloženie motora ľahko zvykol.

    Rok 1936 bol Rosemeyerovým rokom. Dokonale ovládol vozidlo a kam prišiel , všade bol favoritom na víťazstvo. Po víťazstve  na pretekoch Eifelrennen dostal novú prezývku Majster hmly, lebo ani v hustej hmle nepopustil plynový pedál a nechal za sebou všetky vtedajšie hviezdy. Na veľkej cene Nemecka po prvý raz v histórii Nurburgringu zajazdil kolo pod 10 minút. Spôsobil tak ťažkosti usporiadateľom aj divákom. V programoch sa totiž časy kôl  prerátané na rýchlosti končili pri hodnote 10 minút. Lepší čas nikto nepredpokladal.  Do cieľa prišiel 4 minúty pred druhým Stuckom. Zvíťazil ešte v pretekoch Coppa Acerbo, na Grand Prix Švajčiarska a Holandska a stal sa majstrom Európy. Roku 1937 sa mu darilo mnej, no stále patril k elite.

     Počas troch sezón štartoval na 35 pretekoch, z 30 bolo Veľkých cien a 10 z nich vyhral.

https://www.f1.sk/clanok43742.htm